Slávnostný prejav Dagmar Babčanovej, bývalej veľvyslankyne Slovenska pri Svätej stolici na pohrebe Jánosa Esterházyho dňa 16. 09. 2017 v Dolných Obdokovciach 

Posledné zastavenie na krížovej ceste grófa Esterházyho

História profiluje udalosti v určitom historickom kontexte. Ak vezmeme do úvahy, že fakt nikdy neexistuje v čistom stave, ale je vždy nerozlučne spätý s interpretáciou (výrok jedného múdreho človeka) je potrebné aj historické fakty uvážlivo skúmať a  dávať do súvisu z nadhľadu danej doby. Ak sa podarí historický fakt očistiť od interpretácie, uspeli sme v hľadaní historickej pravdy.

Keď som čítala životný príbeh grófa Jánosa Esterházyho, ktorý dokumentárne spracoval Imre Molnár v diele o „Živote a martýrskej smrti Jánosa Esterházyho“, uvedomila som si práve dôležitý moment historického kontextu, ktorý formoval a určoval osobné postoje, angažovanosť a rozhodnutia grófa Jánosa Esterházyho.

Prvú etapu jeho životného príbehu naplnila túžba po spravodlivosti v boji za menšinové práva svojho národa. Je celkom prirodzené, že práve táto časť jeho života spôsobuje problém pri celkovom hodnotení jeho osobnosti zo strany niektorých slovenských občanov, ktorí považujú jeho iniciatívu a odvážne aktivity v tomto smere za nepriateľské voči slovenskému národu. Ak však vezmeme do úvahy historický kontext, v ktorom sa maďarská menšina v danej dobe ocitla, nemožno obísť neprávosti, ktorých sa väčšinová spoločnosť vo svojej výhodnej pozícii vždy voči slabším dopúšťa. V rámci spravodlivého pohľadu na vec patrí veľký obdiv našim slovenským národovcom, ktorí v čase uhorskej nadvlády preukázali odvahu postaviť sa na stranu utláčaných. Prečo potom vyčítať túžbu po spravodlivosti v srdci grófa Jánosa Esterházyho?

V tejto súvislosti je dobré pripomenúť inštaláciu  busty grófa  Esterházyho v Košiciach a odhalenie sochy grófa Jozefa Pálfyho v Smoleniciach vzhľadom na informácie, ktoré prebehli v slovenskej tlači. Pálfy sa uvádza ako „prvý šľachtic na Slovensku po nežnej revolúcii bez politického pozadia“ a Esterházy ako kontroverzná osobnosť, ktorého inštaláciu busty sprevádzali výtržnosti. Čitateľovi sa pritom podsúva predstava, že politické pozadie je na škodu a prijateľný je ten, kto sa neangažuje.

Tu sa chcem vrátiť k začiatku mojej úvahy, kde hovorím o historickom kontexte každej udalosti. Mohol gróf Esterházy za to, že žil v turbulentnej dobe fašistickej a komunistickej krutovlády a stal sa kontroverzným politikom alebo je snáď jednoduchšie posudzovať grófa Palfyho, ktorý zomrel v roku 1920 a nebol konfrontovaný s ťaživým bremenom našich dejín? Bol snáď osud priaznivejší ku grófovi Pálfymu?

Životný príbeh Jánosa Esterházyho sa odohrával v troch historických rovinách. Svoj mladícky zápal za práva a spravodlivosť maďarského menšinového obyvateľstva počas Prvej Československej republiky akokoľvek razantne prezentovaný nikdy neprekročil hranicu Božích zákonov. Spravodlivosť pre Maďarov vždy spájal s kresťanskou morálkou, želal si vždy kresťanských Maďarov a ak vznikla búrlivá atmosféra nezabúdal ukázať smerom k nebu. Citujem jeden z jeho výrokov, ktorý charakterizuje štýl jeho boja za menšinové práva. Povedal: „Stále prízvukujem, že my sme so Slovákmi vyrástli z jednej pôdy. Nás Maďarov spojilo nie spoločenstvo mocenské, ale prírodné, hospodárske, geopolitické a podobné vyššie sily. Duše maďarského a slovenského národa sa dajú  zosúladiť, pretože máme veľa spoločných duševných daností……..Z našich dejín sme sa mohli naučiť, že ak sa ľudský súd aj náhodou obíde, Božiemu súdu sa nikto nevyhne .. a že iba také snaženia uspejú, ktoré majú svojich martýrov.“

Ak by sme chceli niečo grófovi Esterházymu vyčítať, nemôžeme nikdy opomenúť ideu svätoštefanskej trpezlivosti a tolerancie, ktorá dominovala v celom jeho živote. V rámci tejto idey sa postavil aj proti Slovenskému vojnovému štátu, ktorý bol v tieni hákového kríža a ako jediný poslanec slovenského parlamentu odmietol zákon, ktorý dodatočne legalizoval deportáciu Židov.

Paradoxom hodnotenia našej histórie je vyvodenie dôsledkov za zločiny ako i vec trestu pre vinníkov. Gróf Esterházy, ktorý sa vzoprel proti nespravodlivosti, bol odsúdený komunistickým režimom  ako vojnový zločinec a podľa slovenského práva ním ešte aj dnes stále zostáva. Zatiaľ čo Alexander Mach, minister vnútra slovenského vojenského štátu, realizátor protižidovských opatrení, bol síce odsúdený v roku 1947 na 30 rokov väzenia, avšak po amnestii z roku 1968 zomrel vo vlastnom byte v roku 1980.

Tretia rovina životného príbehu Jánosa Esterházyho  je jeho martýrska cesta po komunistických väzniciach. Nespravodlivé obvinenie, následné zavlečenie do gulagu bolo iba predobrazom toho, čo nasledovalo. Po návrate do vlasti krížová cesta po väzniciach, nepomohli ani intervencie sestry a rodiny. Krutosť komunistickej mašinérie sa nepodarilo obmäkčiť. Tá ho vliekla po žalároch, kde sa jeho bezútešný zdravotný stav stále zhoršoval, až napokon podľahol mučeniam a chorobe. Olúpený o všetko, česť, rodinu, zdravie, zomiera v žalári.

„Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ hovorí Ježiš v Matúšovom evanjeliu. V prípade grófa Esterházyho nešlo však iba o plánované ničenie a zabíjanie tela. Vo väzniciach pracovala štátna bezpečnosť systematicky aj na zabíjaní duše. Odopierala sa mu nedeľná bohoslužba a eucharistický Ježiš ako základná potrava pre jeho dušu. Napriek tomu jeho oddanosť „vôli dobrotivého Boha“ prevyšovala akúkoľvek nenávisť alebo pomstu voči tým, ktorí mu spôsobili strašné utrpenia. Oddaný svojmu osudu a krajine, v ktorej sa narodil, odmieta tajný odchod do zahraničia. Prijíma beznádejný stav čakajúceho na milosť, jeho svedomie neťaží žiadna vina. Toto je však cesta, o ktorej hovoril už vo vyššie uvedenom citáte, akoby si predurčil svoj životný osud. Bola to cesta  martýrstva v dokonalom prijatí Božej vôle.

Uloženie pozostatkov grófa Jánoša Esterházyho do rodnej zeme bolo jeho osobným želaním. Strach komunistického režimu z veľkej duchovnej sily grófa Esterházyho bránil po dobu päťdesiatich rokov vydať rodine jeho telesné pozostatky a dôstojne ich pochovať. Po dlhej dobe odmietania sa mu dňa 16.  septembra 2017  dostalo uznania, ktoré si naplno zaslúžil.

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Odpočinutie večné daj mu Pane a svetlo večné nech mu svieti.

Facebook